|
 Keď som minule dočítal Pamäti Tida J. Gašpara dvojku, ktorá sa mi zdala viac "zaujímavou" z historického pohľadu ako jednotka, povedal som si, že hádam ani Pamäti I. nemusia byť úplne márne. Kúpil som si ich. A opäť príjemné čítanie. Gašpar (1893 - 1972) spomína na svoje detstvo a mladosť v "turčianskej záhradke", na formovanie otcom, na zaujímavé postavičky mladosti, na svoje roky strávené v prvej svetovej vojne na mori a vo Viedni... No najzaujímavejší je opis poprevratového Martina (1918 a. n.), kde sa mladý Gašpar ocitol vedľa národných bardov ako napr. baťko Škultéty, majstrov pera (Š. Krčméry, Roy..) či palety (Thomka - Mitrovský..), alebo po boku mladého a podobnou pozitívnou energiou nabitého Janka Smreka. Všetkých Gašpar milo spomína. A to po mnohých desiatkach rokov odvtedy a s mnohoročnou skúsenosťou z komunistických žalárov. Aj keď sa basa viac krát nakrátko objaví, tieto spomienky sú spomienkami vyrovnaného a nezlomeného muža, ktorý poctivo bilancuje svoj život. Akou nepodarenou karikatúrou bohéma Tida Gašpara je jeho mizerný vnuk Boris Zala, lokaj mafiánskeho SMERu!
Anasoft litera sa stala počas svojej krátkej histórie najzaujímavejšou slovenskou literárnou cenou. Víťaz roka 2008 Milan Zelinka si ju odniesol za dielko Teta Anula. Autor pochádza z pekného vidieka ohraničeného mestami BA - PK - TT - SC. A hoci dnes žije pri Snine "na Rusnakoch", Tetou Anulou sa vracia do svojho detstva a spomína si na rôzne bizarné postavičky či milé alebo nemilé zážitky. Príjemné, citlivé a pekné čítanie. No ak si chcete knihu kúpiť, už sa dávnejšie nedá. A vraj sa ani dotlač nechystá.
Keď sme pri Anasoft litere, jedným z horúcich kandidátov na tohtoročného víťaza (nakoniec sa laureátkou štvrtého ročníka ceny, dotovanej sumou 10-tisíc eur, stala Alta Vášová za knihu Ostrovy nepamäti) bol výborný román Pavla Rankova Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy). Ocitáme sa v roku 1938 na levickom kúpalisku v prvý deň školského roka, ale aj v prvý deň vojny. Traja kamaráti a jedno dievča - Mária. Môže nás mimovoľne napadnúť podobnosť s románom E.M. Romarquea Traja kamaráti. Chlapci sa chcú pred Máriou vytiahnuť, tak medzi sebou súťažia v plávaní. Jeden sa skoro utopí. Potom tieto preteky "o Máriu" opakujú (či neopakujú) každý rok, menia sa oni, menia sa krajiny, menia sa osudy, menia sa vzťahy. No priateľstvo ostáva. Román sa odohráva vždy v dátume 1. september. Tridsať neuveriteľných rokov. Tridsať extrémne mrzkých rokov, ktoré musela v zlom 20. storočí prežiť generácia našich rodičov a starých rodičov. Dej sa končí 1.9.1968. Sú tu Rusi, nastupuje (opäť) beznádej. Výborná knižka, dá sa "zhltnúť".
Ked sa povie autobiografia, človek si predstaví, že ten, kto sa na ňu dal, sa bude chcieť istým spôsobom vykresliť v lepšom svetle, ako v skutočnosti vyzerá. Je to v zásade prirodzené. No nemusí to byť pravidlom. Spomienky Eugena Filkorna Verný svojmu svedomiu sú pútavou reportážou z prvej ČSR a Slovenského štátu, ktoré píše jeden zrelý, vyrovnaný a nesporne úspešný muž na konci svojho dlhého života, za ktorý sa nemusí hanbiť. Kňaz Filkorn, "otec" mnohých cirkevných krúžkov, klubov či časopisov sa preslávil predovšetkým ako zakladateľ a riaditeľ prvého VŠ internátu v Bratislave - Svoradova. Dodnes si starí svoradovčania, ktorí ešte žijú a na Svoradove sa stretávajú, na neho s láskou spomínajú. Okrem tejto činnosti bol Filkorn dlho aj blízko politického diania, počas Slovenského štátu bol poslancom. Po nástupe boľševika nielen že bol zhabaný "jeho" internát a väčšina jeho diela bola násilne zrušená, ale si aj pár rôčkov odsedel. Nezatrpkol a (hoci stále pod drobnohľadom ŠtB) bol aktívnym a optimistickým človekom. (O.i. Filkorn umožnil Kolakovičovi - ešte bude o ňom reč - rozvinúť svoje dielo, jeho "Rodina" sa tvorila predovšetkým na Svoradove).
S Filkornom sú istým spôsobom prepletené aj osudy dvoch skvelých, zatiaľ málo docenených mužov. Dokázali sa vzoprieť komunistickému režimu a za svoju vieru a presvedčenie prijali nespravodlivé, kruté tresty, týranie a brutálne ponižovanie. Tí muži sa volajú Vladimír Jukl a Silvester Krčméry. Ich životy ovplyvnilo stretnutie s charizmatickým chorvátskym jezuitom Tomislavom Kolakovičom. Ten bol štvancom, pretože jeho názory na režim v rodnom Chorvátsku boli na hrane, tak sa v roku 1943 ukryl na Slovensku. Rýchlo okolo seba vybudoval okruh ľudí, hlavne vysokoškolákov, tzv. "Rodinu", ktorých okrem iného pripravil na to, že po páde ľudáckeho režimu nastúpi komunizmus a viera a náboženstvo bude musieť odísť do ilegality. A že bude treba aj obete. Z kruhu Rodiny treba spomenúť napr. Jozefa Vicena (autor pútavých spomienok Vo víroch rokov), Antona Neuwirtha (zaujímavá autobiografia Liečiť zlo láskou), lekára Františka Sýkoru, disidenta Václava Vaška a mnohých ďalších. Spomedzi nich vyčnievajú Jukl s Krčmérym. Spoli napísali a vydali dielko V šľapajach Kolakoviča, v ktorom si spomínajú na svojho učiteľa, na jeho pôsobenie v Bratislave, neskôr na hroznú zimu 1944 - 45, ktorú prežili spolu v povstaleckých horách ako aj na Kolakovičovu snahu dostať sa do Ruska. Hneď po dočítaní tejto knižky, na ktorú som narazil náhodou v antikvariáte, som si prečítal aj ďalšiu vec od Silvestra Krčméryho ..to nás zachránilo. Brainwashing - vymývanie mozgu. Detailne v nej opisuje svoje dlhoročné väznenie za vieru, vymývanie mozgu, samotky, fyzické násilie, ako aj svoju nezlomnú vieru, ktorá mu nielen pomohla prežiť a zachovať si zdravý rozum, ale aj ODPUSTIŤ svojim trýzniteľom. Je to brutál. Škoda, že Krčméry mená všetkých mučiteľov zámerne vynechal. Je isté, že mnohí z nich ešte žijú. Bez spravodlivého trestu. Ale je to jeho rozhodnutie. Dokopy si členovia "Rodiny" od komunistického režimu vyslúžili mnoho stoviek odsedených rokov...
V antikvariáte sa mi dostala do ruky aj ďalšia knižka väzňa z komunistického lágra. Napísal ju Marián Dudinský a nazval Kmotrou mi bola Štb. Dudinský sedel za nejakú hlúposť (odovzdal nejaký list na USA ambasáde) koncom 80. tych rokov, čiže už to neboli brutálne 50. te. Aj tak to bolo peklo. Po revolúcii sa vo väzenstve vraj veľa nezmenilo, bachari ostali tí istí. Ale aký je pohľad Dudinského a Krčméryho odlišný! Aj Dudinský zatajuje mená (asi zo strachu, úplne iná pohnútka než Krčméry). No Dudinskému je odpustenie cudzie. On sa zožiera nenávisťou. V každom prípade zaujímavé.
"Historické" knihy, ktoré sa mi dostali v poslednej dobe do ruky, uzavriem trojicou Vojtech Rušin: Astronóm Milan Rastislav Štefánik, Ivan Kamenec: Slovenský štát v obrazoch a J.C. Hronský: Svet na trasovisku
Astronóm Rušin napísal príjemné dielko o Štefánikovi, kde nám ho predstavil tak, ako sme ho doteraz nepoznali - cez jeho vedeckú prácu astronóma. A treba povedať, že táto menej známa podoba jedného z našich najvýznamnejších politikov nás môže prekvapiť. Veď len na vrchol Mont Blancu koľko krát sa ten chorľavý vedec vyšriabal! A naložený materiálom na vedecké experimenty! Štefánik bol v tom čase riaditeľom najvyššie položeného pracoviska na svete! Plus možstvo jeho ciest na zatmenia Slnka (väčšinou bolo zamračené, aká irónia), vybudovanie observatórií v Tichomorí či v Latinskej Amerike a mnohé iné perličky ukážu Štefánika v novom svetle. Veľký muž to bol.
Ivan Kamenec vydal vzhľadom pôsobivú knihu Slovenský štát v obrazoch. Fotky často o dobe povedia viac, než text. O tejto knihe to platí dvojnásobne, pretože Kamenec, komunista, je dlhodobým a okato zaujatým kritikom Slovenského štátu. To by nevadilo, pokiaľ by nešlo o historika. No jeho text v tejto knihe je tak mizerný, ako keby ho písal politruk (úvodné slovo má SMERák, komunista Čaplovič). No našťastie sa dá preskočiť a čitateľ si názor o tejto časti našich dejín môže doplniť veľmi dobrým výberom veľkého množstva fotiek z rokov 1939 - 45.
Román J. C. Hronského Svet na trasovisku som zaradil do "historickej" sekcie naschvál. Pomerne rozsiahly, cca 400 stranový román sa odohráva niekde v okolí miest KA, BS, ZV na laze Trasovisko. Citlivý a čestný hrdina Martin Hrančok sa vracia zranený z vojny a prežíva tu najstrašnejšie obdobie vojny - roky 1943 až 45. V románe nám defiluje zástup postáv a postavičiek od katolíkov, evanjelikov, Židov či komunistov po partizánov, Rusov, Nemcov, gardistov... Toto Hronského dielo, napísané bezprostredne po vojne už mimo Slovenska, zachytáva predovšetkým SNP z uhla, z ktorého sa na neho nesmelo (a pri súčasnej vláde postkomunistov stále nesmie či nemá) kukať. Teda kriticky. Hronský je čitateľný, možno niekde príliš rozvláčny, no najcennejšie je to, že sa zo svojich zážitkov "vypísal" a tak tu máme autentické svedectvo jedného dobrého spisovateľa, exšéfa Matice, neskôr štvanca a emigranta (Argentína). Nie každý bol červený pri hodnotení týchto rokov ako Mináč, Mňačko, Hečko alebo aj Tatarka.
No a keď Tatarka, tak tu je. Vyšla reedícia jeho zásadného dielka Démon súhlasu. a tak som si ho po rokoch prečítal. Dobre to napísal, Bartolomej Boleráz. Týmto textom Tatarka definitívne precitol z marxistickej utópie, ktorá ho držala do polovice 50. tych rokov. Neskoro, ale predsa. Úplne však vytriezvel až po auguste 68. Václav Havel v úvode ku knihe ešte za komunistov napísal, že pre neho bol Démon súhlasu "výkrikom prozření". Môže byť. Je to dobrý text v krásnej, tatarkovskej slovenčine. Aj prídavok o veľkom uchu vládcu Figuru je pôsobivý.
Dvakrát som si v minulom roku vychutnal koncert veselej pražskej hudobnej úderky Tři sestry (na pódiu ich bolo hádam 15 plus jeden výčapník, ktorý počas koncertu bez prestávky čapuje pivo). Jej líder Ing. František Moravec alias Lou Fanánek Hagen napísal knižku o začiatkoch kapely, prvých koncertoch, pražskom punkovokrčmovom undergrounde koncom 80. tych rokov a chvíľu po Novembri, o tom, ako mu nohu prešiel vlak atď... a nazval ju Tak to bylo, tak to je. Komu táto chasa niečo hovorí, nebude sa nudiť.
Mám rád Petra Pišťanka. Nielen pre jeho beletrické dielo, ale aj pre jeho krátke články a komentáre na webe. A pre jeho pravicové názory. Peter Pišťanek vydal peknú knižku Recepty. Nie je to suchárska kuchárka. Je to velice príjemné čítaníčko s dobrými receptami a super príbehmi jednotlivých jedál. Napríklad Sacherova torta. Jej originálny recept vedia iba dve svetové rodiny - Sacherovci z Viedne, pochopiteľne, a Pišťankovci. Vysvetleniu prečo sa nedá neuveriť. Super recepty sú aj na mäso. Chutná knižka.
Je fascinujúce, ako dokážu rastliny, živočíchy a huby okolo nás produkovať najrôznejšie molekuly, ktoré my s údivom objavujeme. Veľkou rodinou sú organizmy, ktoré produkujú jedy. Po celkom dobrej a praktickej knihe Petra Gavorníka Otravy jedovatými hubami som si zadovážil aj prácu Jana Nováka Jedovaté rostliny kolem nás. Knihu treba pochváliť za kopec kvalitných obrázkov. Jedovatých rastlín, niektorých smrteľne už pri požití malého množstva, je v našej bezprostrednej blízkosti množstvo. Treba ich poznať aspoň pár. Napríklad taký bežný tis. Celá rastlina je jedovatá (minule som videl kriminálku, kde dievka zabila sokyňu odvarom z ihličia). Tak prečo vrabce bežne žerú jeho červené plody? Preto, že jedine mäkký červený miešok nie je jedovatý, no samotné semeno v ňom už áno. A tak ďalej.
Keď som si v polovici 90. tych rokov prečítal druhý román Umberta Eca Focaultovo kyvadlo, bol som nadšený. Po 15 rokoch, keď je človek kus múdrejší (snáď) a má viac info o celej problematike v knihe opisovanej, teda o templároch, stredoveku, dejinách atď som sa do diela začítal nanovo. Dobrá voľba na trávenie času! Traja priatelia, milovníci histórie a tajomstiev, na základe získaného dokumentu odhaľujú (konštruujú) "Plán". Počiatočná intelektuálna hra sa však mení na boj o holý život. Dokonalý autorov zmysel pre dramatično aj detail robí zo znovuprečítania Focaultovho kyvadla opäť vzrušujúci zážitok. Aký plytký je v porovnaní s ním DaVinciho kód od Browna! Umberto Eco je istotne "arbitrom elegantiare" našich čias. Hoci dávnejšie koketoval s ľavicou, dnes sú jeho texty (nemyslím teraz romány, ale publicistika) v poriadku. A romány (nečítal som akurát posledný Tajemný plamen královny Loany, chystám sa) sú OK. Z nich Focaultovo kyvadlo asi úplne najOK. Hravé a vzrušujúce čítanie napísané majstrovským perom.
Tri roky od kúpy najväčšieho (rozsahom takmer 1000 strán) a najväčšieho (v dejovom aj filozofickom zmysle) románu F.M Dostojevského Bratia Karamazovovci som sa odhodlal do neho vnoriť. A je to husté. Aj keď sa ocitneme v 2. polovici 19. storočia kdesi v centrálnom Rusku, nevadí to, pretože diskutované témy ako láska, vražda (tu hlavne otcovražda), viera a nevera, kresťanstvo (predovšetkým pravoslávie - symbolizované hlavne starcom Zosimom, ale presah aj do katolicizmu - Veľký inkvizítor a protestantizmu), alkohol, česť, pravda a lož, finančné problémy atď sú nadčasové. Traja bratia, synovia jedného mizerného otca Karamazova, ktorý ich má so svojimi dvoma už nebohými ženami, roztáčajú príbeh v zásade jednoduchej konštrukcie, ale opisovaný z viacerých uhlov. Vojak Miťa je viac menej vetroplach, Ivan intelektuál a "modernista" a najmladší Alexej dobroprajný kresťan. Otec Karamazov a syn Miťa sa zaľúbia do jednej ženy. Keď nájdu starého Karamazova mŕtveho a olúpeného, jednoznačným podozrivým je Miťa. Sledujeme spôsob uvažovania najdôležitejších postáv, súdny proces (aj právne nuansy), či vôbec fungovanie vtedajšej ruskej spoločnosti. A je isté, že Rusko bolo v čase písania lepšou krajinou, ako počas storočia 20. teho a 21. Nie som úplný znalec, ale ak mám povedať za seba, tak asi je to najsilnejší román 19. storočia vôbec. Napr. takto uvažuje o socializme (a odmieta ho) Aľoša: "Socializmus nie je len otázkou robotníctva. Je to predovšetkým otázka zhmotnenia ateizmu v súčasnosti, otázka Babylonskej veže, ktorá sa stavia práve bez Boha, nie preto, aby sa dosiahlo nebo zo zeme, ale nato, aby sa nebo znieslo na zem...". (Inak treba povedať, že Miťu by v dnešných časoch CSI z otcovraždy vysekali).
Rudolf Sloboda vydal jednu knihu pre deti - Ako som sa stal mudrcom. Našiel som v antikvariáte vydanie (predpokladám, že jediné) s ilustráciami od Jozefa Cesnaka. Je to tak slobodovsky dobré, že nielen deti, ale skôr dospelí sa pobavia. Chcelo by to reedíciu. Tej sa aktuálne dostalo Slobodovmu najlepšiemu dielu - románu Krv. Treba sa poponáhľať a kúpiť. Tento román (mnohí tvrdia že autobiografický, ale to je jedno) napísal Sloboda v roku 1990. Ide o bezprostredné dojmy hrdinu - Gazdu - zo zmien po Novembri 89, z prvých slobodných volieb a z nových problémov, ktoré demokracia prináša. Opísané bežné udalosti dňa, povýšené na literárne dielo, sú pretkané Slobodovými nekonvenčnými názormi na život a originálnymi spomienkami starnúceho muža. V mojej osobnej hitparáde je to (snáď s Urbanovým Živým bičom) najlepšie po slovensky napísané beletrické dielo.
Václav Klaus mi bol sympatický od prvých dní Nežnej. A ostal mi sympatický dodnes. To ako vybojoval výnimku pre svoju krajinu pri Lisabonskej zmluve mi pripadá ako hrdinstvo rytierskeho strihu (aký úbohý plaziaci sa a poštekujúci pudel pri ňom vyzeral Fico, ktorý sa chcel priživiť padajúcimi kosťami zo stola!). Klaus má názory, nazvime ich pravicovo konzervatívno liberálne, s ktorými sa dá súhlasiť. A píše, takže jeho postoje sú známe (taký Dzurinda nepíše a preto o ňom nevieme skoro nič). Napríklad zážitky zo zahraničných ciest na www.klaus.cz. Takéhoto prezidenta môžme susedom iba závidieť. Veľa kriku v politickokorektnom svete s dominujúcou ľavicou strašiacou s globálnou katastrofou spôsobenou Zemi človekom, vyvolala útla, ale prudko čitateľná a na prekvapenie množstvom literatúry a odkazov nabitá knižka Modrá, nikoli zelená planeta s podtitulom "Co je ohroženo, klima nebo svoboda?" Ekonóm Klaus (o.i. otec slovenskej štátnosti) sa stavia do opozície voči novodobému "ekonáboženstvu". Globálne otepľovanie (o ktorom v zásade nevieme skoro nič, snáď len to, že dáta nepasujúce do schémy, z ktorej tečú granty, sa vymazávajú) Klaus úplne nespochybňuje, no tvrdí, že človek nemá na "boj proti nemu" vyhadzovať zdroje. Pretože môžu chýbať, napr. pri zlepšovaní životného prostredia. Hysáčenie s roztápajúcimi sa ľadovcami (asi najznámejší obrázok novodobých klimafanatikov) komentuje Klaus úsmevne: "A za roztání ledovců na Šumavě a v Krkonoších po době ledové může kto? Lid popelnicových polí? (voľná cit.). Existuje na tomto svete ešte aspoň jeden normálny politik.
Posledný Impulz revue, ktorý vyšiel, je celkom čitateľný. Predovšetkým super textom Rogera Scrutona Islam a Západ: demarkačné čiary. Ale ani Čarnogurského príspevok nie je zlý.
Do čítania!
Plepo
|
Home 
